Tia Danko: Portraits

Keď sa Tia Danko stala v roku 2004 členkou FOPA, bol to prevažne mužský kolektív, v ktorom dominoval záujem o technické aspekty fotografie. Do diskusií o aparátoch, objektívoch či histogramoch sa však Tia nikdy nezapájala. Tento svet ju nezaujímal. O technických aspektoch fotografie vedela iba toľko, koľko potrebovala na základné ovládanie svojho fotoaparátu. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď začala na klubové stretnutia nosiť svoje fotografie. Vyrážali nám dych. Tým, aké boli originálne, autentické, nabité emóciami a vizuálne atraktívne. Áno, občas mali trochu zvláštne histogramy, ale vôbec nič im to neuberalo na sile. Rýchlo sme si zvykli na Tiin osobitý fotografický rukopis a uvedomili sme si, že zdanlivá technická nedokonalosť fotografií môže byť nielen autorským zámerom, ale aj účinným výrazovým prostriedkom.

Joining the FOPA in 2004, Tia Danko was caught in a predominantly men’s work team which was mostly focused on technical aspects of photography. However, she never participated in all the discussions on cameras, lenses or histograms. She was never interested in that kind of stuff. She knew about technical aspects of photography only to such extent which was required to master some basic functions of her camera. All the more we were surprised when she started showing her photographs at the Club meetings. We were impressed with their originality, authenticity and excess of emotions and visual attractiveness. Sometimes, the histograms appeared to be somewhat weird, but it did not affect the communicative dynamism of photographs. We quickly got accustomed to Tia’s typical photographic handwriting and realized that the apparent imperfection of her photographs is not only an intention but also a powerful means of expression.

Spočiatku sme mali (a vlastne podnes máme) trochu problém so zaradením jej tvorby. Sú to portréty? Je to glamour? Je to jemne erotická fotografia? Odpoveď nie je ľahká. Mnohé jej fotografie sú úžasnými portrétmi s jemným erotickým nábojom, ktoré zároveň ukazujú, ako by mohla vyzerať kvalitná glamour fotografia. Súčasná mainstreamová módna, reklamná a najmä glamour fotografia často trpí pretvárkou, afektovanosťou, sterilitou, obsahovou a citovou prázdnotou. Pre tých, ktorí odmietajú prijať za ideál ženskej krásy digitálne "vyžehlené" modelky zomierajúce na anorexiu, sú Tiine fotky priam balzamom na dušu. Ukazujú, že k fotografovaniu mladých žien sa dá pristupovať aj celkom inak. Dievčatá na jej fotografiách nie sú typickými modelingovými kráskami. Ich tváre sú nesporne zaujímavé, ale nie nutne prvoplánovo krásne. Nepredvádzajú stereotypné nacvičené pózy a zdanlivo zvodné (ale pritom prihlúple a neúprimné) úsmevy. Naopak: väčšinou sú zamyslené, smutné, sklamané, bezradné, niekedy možno až zúfalé. Jedno je z tvorby Tii Danko zrejmé: o čo menej vie o technických aspektoch práce s fotoaparátom, o to viac vie o psychologických aspektoch práce s fotografovanými osobami. Sú to zväčša Tiine priateľky a ich osobný vzťah z fotografií jasne cítiť. Aj keď ide o inscenované štúdiové fotografie, pôsobia veľmi nenútene. Necítiť z nich umelú štúdiovú atmosféru, ako z podobných prác iných autorov. Vďaka tomu môžu byť divákmi vnímané ako citlivé sondy do vnútorného sveta žien.

Initially, we had (and still have) problems to categorize her work. Portraits? Glamour? Soft erotica? Difficult to answer. Many of her photographs are marvellous portraits with soft erotic drive showing how a high-quality glamour photograph could look like. Contemporary mainstream advertising and glamour photography suffers from hypocrisy, affectation, sterility and emotional emptiness. For those rejecting the aesthetics of digitally manipulated models dying from anorexia, Tia’s photographs gladden one’s heart. They provide a different approach to photography of young models. The girls shown in her works are not typical model beauties. They have interesting faces but they are not necessarily cute. They do not show drilled stock-in-trade positions and apparently tempting (hollow-hearted and dumb, however) smiles. On the contrary, they are thoughtful, sad, disappointed, helpless, and sometimes even desperate. The following results from Tia Danko’s work: the less she knows about technical aspects of handling the camera, the more she is experienced in psychological aspects of work with photographed persons. They are usually Tia’s friends and their mutual personal relationships can be clearly perceived when viewing her photographs. Although they are arranged studio photographs, they seem very natural. They do not leave an impression of artificial studio atmosphere as do photographs of many others authors. They can be perceived as highly sensitive explorations of woman’s inside.

Hoci Tia Danko fotografuje výhradne digitálne, jej práce pôsobia "príjemne nekvalitne". Čo tým máme na mysli? Spočiatku boli digitálne fotografie väčšinou vnímané ako nedostatočne kvalitné v porovnaní s analógovými: chýbala im detailná kresba, jemné tonálne prechody, ich dynamický rozsah bol nedostatočný. Dnes majú mnohí fotografi používajúci digitálnu techniku paradoxne opačný problém: digitálne fotografie niekedy pôsobia svojou vysokou kvalitou takmer sterilne a je potrebný špeciálny postprocessing, aby sa táto "nežiaduca dokonalosť" trochu "poľudštila". Tia Danko tento problém rieši odstránením zbytočnej farby, priznávaním či dokonca zámerným zdôrazňovaním šumu, vyhýbaním sa prílišnej ostrosti a cieleným zvyšovaním kontrastu, často aj na úkor kresby v tieňoch či svetlách. Jednoducho nechce, aby jej fotky pôsobili sterilne a uhladene. A oni tak vskutku nepôsobia. Práve naopak.
Čo dodať na záver? Tia je veľmi talentovaná, a pritom skromná mladá fotografka. Ak pôjde ďalej svojou cestou, budeme o nej určite ešte veľa počuť.

RNDr. Vladimír Burjan

Although initially digital images were perceived as inferior to the high quality analogue photographs, today, paradoxically, many photographers taking advantage of the digital technology encounter quite opposite problems. Due to their high quality, digital images sometimes leave the impression of sterility and a special postprocessing is required to weaken this undesirable perfection and to "humanize" them. Tia Danko shoots digital but her work leaves a comfortable sense of "imperfection". She solves this issue by removing the redundant colour, intentionally emphasizing noise, avoiding extreme sharpness and intentionally increasing the contrast, often at the cost of the details in shadows and highlights. She simply does not want her photographs to be sterile and smoothed out. And they really are not.
On the contrary.
Tia Danko is a very talented and modest young photographer. If she keeps her way, we certainly will be hearing a lot about her.

RNDr. Vladimír Burjan